Žan Pelko: „Byť v správnom čase na správnom mieste“

Tridsaťročný brankár sa narodil v treťom najväčšom meste v Slovinsku – Kranj. Má skoro štyridsaťtisíc obyvateľov. V tomto meste robil aj svoje prvé futbalové kroky. Neskôr sa vydal skúsiť šťastie do Rakúska. Iba dvanásť kilometrov od svojho rodného mesta - v Škofja Loka, vyrástla aktuálne najväčšia futbalová hviezda krajiny Ján Oblak.

„V prvom rade som športovec. Nad všetkým ale prevažuje fakt, že som normálny chalan, ktorému môžete veriť. Chalan, ktorý je otvorený takmer vo všetkom. Rád cestuje, spoznáva. Je milý k ľuďom. Obľubuje svojich priateľov. Užíva si dlhé konverzácie, stretávanie nových ľudí. Z pohľadu športovca je Žan maximálne koncentrovaný. V každom tréningu a zápase ide na sto percent. V tom čase je hlavou zažratý iba do futbalu. V kabíne je tímový hráč. Vždy chce vyhrať. Ťažko prijíma prehry. Na druhej strane, keď vie, že odovzdal všetko a želaný výsledok sa nedostavil, je celkom pokojný, pretože urobil pre to maximum,“ predstavil sa na úvod sympatický slovinský brankár.

V útrobách štadióna ho človek nestretne bez úsmevu na tvári. Ľuďom sa zdraví a ďakuje vždy pozitívne nastavený. Nezáleží na tom, či prší, alebo sneží. Usmieva sa stále a dobrú náladu sa snaží prenášať i na druhých.

„Každý máme svoje zlé dni. Počas nich sa ukazuje náš charakter. Musíme zostať za každú cenu pozitívni. Rozmením to na drobné, keď máte zlú náladu, nedokážete si užiť deň naplno. Život je krásny. Musíme prijímať to, čo nám prináša. Prišla pandémia koronavírusu, ktorá zastavila všetko. Čo nám najmä ukázala? Že jedine pozitívnym myslením a privolávaním si dobrých vecí ju dokážeme zvládnuť. A, samozrejme, dodržiavaním opatrení. Ešte nikdy nikomu nepomohlo byť negatívny a vidieť veci v čiernom. Užívajme si, kým môžeme,“ pokračuje v rozprávaní Žan.

Považuješ sa za typického Slovinca?
„Milujem svoju krajinu. Šesť rokov v nej už nebývam. Vždy je skvelé sa vrátiť domov. Okolo seba máme úžasnú prírodu. Sme obklopení horami, lesmi. Všetko ale pochopíte až vtedy, keď odídete na dlhšie preč z domu. Vtedy si začnete vážiť a oceňovať dary, ktoré máte pod nosom.“

A keby máš opísať tamojších ľudí, resp. mentalitu?
„Pochádzam z malého mesta, v ktorom vie každý všetko o každom. V zahraničí nikoho nezaujíma, čo máte aktuálne na sebe alebo o čom sa rozprávate. Prídete domov a riešia vás (smiech). To je v skratke a rozšírene? Radi chodíme na kávu. Sadneme si a užívame život. Spomalíme. Snažíme sa byť otvorení k všetkému, no myslím si, že Slovinci nie sú dostatočne sebavedomý národ. Je to zlé. S týmto problémom som sa boril v začiatkoch svojej kariéry. Potom som pochopil, že stačí urobiť niečo viac, navyše a zmení sa to. Napríklad, odísť za hranice. Naučiť sa novú kultúru, jazyk. Prinúť sa k činnostiam, o ktorých človek dovtedy iba rozprával. Netreba sa toho báť. Nadviažem na predchádzajúcu otázku, v tomto už nie som typický Slovinec. Mám množstvo kamarátov, ktorí milujú byť len doma a neísť či neotvoriť sa novým príležitostiam. Prichádzajú o veľa. Napriek tomu, mám ich rád (úsmev).“

Odmalička si túžil stať sa profesionálnym futbalistom?
„Dobrá otázka. Od prvého dňa, ktorý si pamätám, som sa nikam nepohol bez lopty. S futbalom som začal už ako päťročný a doteraz neprestal. V Slovinsku je na prvom mieste futbal a za ním nasleduje lyžovanie. Šport ma sprevádza odmalička. Ako asi každý, aj ja som skúšal tenis, basketbal... Zostal som pri futbale. Videl som sa v ňom. Zo všetkých rokov mojej kariéry som asi iba rok hral v poli a následne som zostal už iba v bráne.“

O brankároch sa hovorí, že musia byť tak trochu šialení, keď stoja medzi tromi žrďami. Súhlasíš?
„Robí sa o nás veľmi veľa vtipov. V bráne stoja vraj tí najpomalší, alebo tí, ktorí nevedia hrať futbal. Tento šport ale ide neustále dopredu. Vyvíja sa. Menované už neplatí (smiech). Súhlasím, že musíme byť šialenci, aby sme tam stáli a čelili strelám z kopačiek hráčov, ktoré idú na nás vysokou rýchlosťou. Jednoducho je to iba o tom, že chcete byť stále lepší a chytiť všetko.“

Vyrastal si v športovej rodine?
„Dá sa povedať, že áno. Doma sú všetci športoví nadšenci. Nikdy nešportovali profesionálne, no bez športu sme si nikto nevedeli predstaviť deň. Otec hral futbal na nižšej úrovni. Niečo málo som zdedil asi z jeho génov.“

V úvode si prezradil, že rád cestuješ. Aké krajiny sa ti páčia?
„Táto záľuba vo mne prepukla až po tom, ako som dospel. Dovtedy som mal predtým rešpekt, čo vyplýva z našej slovinskej mentality, o ktorej sme sa rozprávali už skôr. Milujem spoznať novú krajinu. Kultúru. Jazyk. Jedlo. Keď je príležitosť, vždy cestujem za priateľmi do Holandska či Chorvátska. Bol som v Dubaji. Priznám sa, že odlišujem cestovanie s dovolenkou. Na dovolenke nerobím nič, iba oddychujem a pijem kávu. Počas cestovania ma zaujíma architektúra krajiny, ľudia. Musím všetko vidieť na vlastné oči. Som človek, ktorý si vytvára názory sám. Nemám predsudky.“

V rámci tvojej záľuby si o niečo ťažšie prijímal koronavírus a všetky opatrenia?
„Nesmeroval by som to nejako v tomto zmysle, že ťažko. Každý sme na tom prakticky rovnako. Rešpektujem každého opatrenie, nariadenie. Musíme byť zodpovední, aby sme sa čo najskôr mohli vrátiť k normálnemu fungovaniu. Ako ľudia by sme sa mali spojiť a držať spolu. Nemôže si každý robiť čo chce, najmä nie v tomto prípade. Korona nám zmenila život v každom ohľade. Prišli sme o určité pocity, emócie, zážitky. Nedá sa nikam ísť. Mám futbal. Nesmierne si vážim, že ho môžem hrať. V týchto časoch je mojim obrovským pomocníkom.“

Rád objavuješ, čo znamená, že si prispôsobivý človek. Pomohli ti tieto vlastnosti k rýchlejšej adaptácii v rozbehnutej sezóne po príchode do ViOn-u?
„V prvom rade mi veľmi pomohlo, že som trochu rozumel po slovensky. Našej jazyky sú si v niečom blízke. Každopádne, mám 30 rokov. V tomto veku vás ľahšie príjmu v porovnaní s osemnásť či sedemnásťročnými. Všeobecne platí, že keď sú v kabíne dobrí ľudia, jednoduchšie nadviažete konverzáciu a cítite sa prijatý. Komunikácia je základ všetkého. Nikomu neprospieva prílišný rešpekt. Musí to byť vyvážené.“

A v kabíne si našiel dobrých spoluhráčov?
„Áno, našiel. Sú tu naozaj dobrí ľudia. Najviac času trávim, samozrejme, s kolektívom brankárov. Okrem toho ale máme v kabíne aj Balkáncov, s ktorými si rozumiem. S ďalšími chalanmi som postupne nadväzoval kontakt. Nemáme spolu žiadne problémy. Keď ste dobrý k ním, oni budú dobrí k vám. Týmto sa riadim všade, kam prídem.“

Pri Žitave si mesiac a pol. Nie je to síce dlho, ale za tak krátky čas si zažil už veľa momentov. Stihol si sa zorientovať úplne?
„Som tu mesiac a pol a poznám iba hotel, štadión či prvý väčší obchod blízko štadióna (smiech). S klubom som sa dohodol v čase, keď mal náskok dvoch či troch bodov na potvrdenie prvej šestky. Okamžite sme tak mohli zažiť prvú oslavu v sezóne. Je skvelé, že bojujeme v majstrovskej vetve. Sú to dôležité skúsenosti proti veľkým klubom. Koniec koncov, v takýchto stretnutiach dokazujeme, že tam nie sme náhodou, ale zaslúžene. Naposledy sme zdolali Trenčín, čo iba potvrdilo naše umiestnenie. Pre takéto momenty musíte tvrdo pracovať. Dva mesiace zostávajú do konca sezóny. Čaká nás pohár. Verím, že spoločne prežijeme ďalšie krásne zápasy a v neposlednom rade úspechy.“

Je pôsobenie v Zlatých Moravciach o to príjemnejšie, že si prišiel v čase historického úspechu?
„Je tu skvelá atmosféra. Neustále trénujeme seriózne. Dávame tomu maximum. Nikto nepoľavuje. Sme jeden tím. Užívame si každý deň. Hovorí sa tomu „byť v správnom čase na správnom mieste“. V živote mať takéto šťastie je rovnako dôležité. V budúcnosti si budem môcť povedať, že som aspoň maličkým kúskom prispel k tomuto historickému zápisu (úsmev).“

Prekvapilo ťa tu niečo či už v pozitívnom, alebo negatívnom smere?
„Celkovo som pozitívne nastavený. Pracujeme, hráme futbal. Úroveň zápasu je podobná tej, kde som už pôsobil. Budem úprimný, nemôže byť všetko pozitívne. Infraštruktúra, ktorú si všímam na štadiónoch, bola v Rakúsku na vyššej úrovni. Je to logické, keďže sa tam do futbalu dáva viac peňazí. Vo ViOn-e máme všetko, čo potrebujeme – od spánku, cez stravu, tréningové plochy, regeneráciu, procedúry a kvalitné tréningy. Hráčom nič nechýba, aby mohli napredovať. Preferujem aj fakt, že nás vedie mladý tréner. Hráme s ním moderný futbal. Žiadne nakopávané lopty, ale postupný útok. Páči sa mi to. Tréningy sú živé, zaujímavé. Rovnako tak s našim trénerom brankárov Martinom Matlákom. Celkovo tá spolupráca je na vysokej úrovni, čo si vážim. Čo je pre mňa nové, tak prakticky každodenné videoanalýzy. To som predtým nezažil. Je to však veľmi dobré, pretože nás tréner dokáže na každého súpera dostatočne pripraviť. Dokonca sa venuje aj osobitne jednotlivým pozíciám. Ukazuje nám cestu, ako byť lepší.“

Ako hodnotíš spoluprácu s jednotkou v bráne Adriánom Chovanom?
„Pre mňa je najdôležitejšie, že sme malá skupina brankárov. Ako keby druhá partia, malá rodina. Našou úlohou je pripraviť prvého brankára, aby podal v zápase čo najlepší výkon. S Adriánom sa cítim od prvého dňa veľmi dobre. Sem tam mám pocit, že sa poznáme niekoľko rokov a nie mesiac a pol (úsmev). Mám už nejaké skúsenosti, viem, ako tieto veci fungujú. Navzájom si pomáhame. Prospieva to celému mužstvu. Tlačí na mňa, podobne ako tlačím zdravo ja na neho. V tréningoch zo seba dostávame maximum. Držíme si palce. Nakoniec, o tom, kto ide do brány, vždy rozhodne tréner. Rešpektujem to. Čo môžem urobiť je, každý deň odvádzať sto percent a byť pripravený, keď príde šanca. Každý vidí, v akej forme je momentálne Aďo. Nie nadarmo bol dva alebo trikrát za posledné obdobie v najlepšej zostave kola. Viackrát si udržal čisté konto, čo je pre brankára vždy skvelé povzbudenie. Verím, že to takto pôjde i naďalej. Je oporou tímu.“

Šesť mesiacov si bol bez klubu, kým sa ozval ViOn. Čo sa stalo?
„Úprimne? Bolo to pre mňa jedno z najťažších období v kariére. Rok predtým som bol najlepší brankár v druhej rakúskej lige. Bojovali sme o postup do Bundesligy. Potom sa klub rozhodol, že mi nepredĺži kontrakt. Po piatich rokoch som to neočakával. Doteraz neviem, prečo sa tak stalo. Ide o politiku môjho bývalého klubu. Doniesli druhého brankára. Zakrátko prišla pandémia, ktorá mi zničila trochu budúcnosť. Snažil som sa niečo nájsť, ale nebolo to jednoduché. Vo svete zavládla neistota. Nikto sa nechcel do ničoho púšťať. Zostal som bez klubu a trénoval individuálne s osobným trénerom. Dve prestupové obdobia som tŕpol a čakal. Neprišlo nič. ViOn mi v priebehu siedmich mesiacov bez futbalu položil na stôl ako jediný oficiálnu ponuku.“

Predpokladám, že si nad ňou dlho nepremýšľal?
„Premýšľal som akurát nad tým, či sa mi oplatí na niečo čakať ďalšie tri mesiace. Potom som sa lepšie pozrel a videl najvyššiu slovenskú súťaž. Taká ponuka sa neodmieta. Zistil som si, že ide o seriózny klub. Z každej strany prichádzali pozitívne správy a to je pre futbalistu najdôležitejšie.“

Po siedmich mesiacoch si tak futbal znova užívaš?
„Je skvelé byť späť v kolotoči. Ide o moju prácu. Bol som len doma a trénoval sám. Nebolo to jednoduché. Je náročné prijať fakt, že ste zrazu bez všetkej tej atmosféry, adrenalínu a denného kontaktu so spoluhráčmi. Teraz to všetko zažívam opäť. Darí sa nám, o to viac si to užívam a chcem pracovať.“

Neďaleko od tvojho rodného mesta býva Jan Oblak. Sleduješ ho?
„Samozrejme. Stále je veľmi mladý. Mám ho rád. Páči sa mi jeho štýl. Mojim vzorom je Iker Casillas. V Reale Madrid bol skvelý. V druhom madridskom tíme je najlepší práve Oblak. Je pokojný a v správny čas sa dostane do správnej pozície. To je neuveriteľné. Slovinci sú šťastní, že je lídrom nášho národného výberu.“

Máš nejaké špeciálne očakávania od zvyšnej časti aktuálneho ročníka?
„Moje očakávania sú vysoké. Viem, čo môžeme dokázať. Vieme prekvapiť každého. Rád by som dostal šancu v pohári. Nebudem klamať, bola by to príležitosť, kde sa môžem ukázať. Určite sa pobijeme o niečo veľké. Ideme krok za krokom. Vyžrebovali nám Skalicu, druholigový tím. Pozeral som si ich. Sú nepríjemní, bude to ťažké, ale chceme vyhrať všetko.“