post

Víkendový dialóg: Skromný Grék z malého mesta si podmaňuje Zlaté Moravce

Vo svojej druhej sezóne pri Žitave sa postupne zaradzuje k lídrom tímu. Na ihrisku ho je vidieť a cítiť v každom zápase. Ako sám hovorí, vo ViOn-e sa cíti šťastný. Za jednu z kľúčových vecí vyzdvihol svoju adaptáciu v novom prostredí. V mimoriadne úprimnom a rozsiahlom rozhovore otvára ALEXANDROS KYZIRIDIS nielen futbalové, ale i súkromné zákutia svojho života. „Niekedy je to tak, že tie nesprávne rozhodnutia vám koniec koncov prinesú správne veci.“

V septembri oslávil ešte len svoje 21. narodeniny. Ofenzívny univerzál pochádza z malého gréckeho mesta Skydra, kde vyrástol a robil tiež prvé futbalové kroky. „Skydru by som prirovnal k Zlatým Moravciam, aj keď má 50 tisíc obyvateľov a viac možností. Všetko máte blízko. Je to krásne miesto na život,“ rozrozprával sa na úvod sympatický Grék.

Z pohľadu gréckych futbalistov sa vyníma priemeru. Nepatrí k tým, ktorí by vyhľadávali pozornosť v kaviarňach alebo ju pútali s najnovšími módnymi výstrelkami. Nepotrpí si na vybranom jedle ani množstve drinkov. „Nerád vyhľadávam tento typ zábavy. Jasné, raz za rok si vyjdem aj ja na drink či za zábavou, ale som skôr typ, ktorý sa plne koncentruje na svoj cieľ. Obľubujem pokojný život. Doprajem si kávu, no najradšej trávim čas so svojou priateľkou,“ pokračuje Alexandros.

Takže nie si prehnaný kávičkár?
„Vôbec. Je pravda, že kávu milujem. Doma ju musím mať minimálne dvakrát denne. Rozdiel je v tom, že ju mám rád v studenej forme. Na Slovensku preferujete horúcu klasiku. Takú si dám možno jednu za týždeň. Priznám sa, že na začiatku som si ťažko na niečo takéto zvykal, ale nevnímam to ako problém.“

Je nejaký nápoj či jedlo, ktorým si ju nahradil?
„Veľmi mi chutia špagety a všeobecne cestoviny. Najviac som si obľúbil rezeň. V Grécku máme množstvo výborného jedla, aj rezne, ale tu je v niečom iný. Chutnejší. Keď je príležitosť, rád si na ňom pochutím. Musím povedať, že som neprišiel na Slovensko kvôli káve alebo jedlu. Prišiel som sem hrať futbal (smiech).

Akoby si opísal seba ľuďom, ktorí ťa nepoznajú a vnímajú iba v rámci futbalu?
„Chalan s dobrou osobnosťou. Keď má cieľ, je maximálne sústredený a ide za ním, aby ho naplnil. Vo všetkom, čo robí, chce vždy nechať maximum energie a síl. Má rád humor, zábavu. Keď sa dostane na ihrisko, prepne do seriózneho módu.“

Serióznosť, ale najmä zodpovednosť na trávniku naozaj ukazuješ. V porovnaní s minulým rokom si iný?
„Keď som sem prišiel, nemal som tu žiadnych priateľov. Nikoho. Bolo to pre mňa náročné. Nič som nepoznal. Jediné, na čo som sa mohol spoľahnúť, bol futbal. Všetko sa začalo meniť zhruba po dvoch mesiacoch. Dnes mám v kabíne veľa kamarátov a výborný vzťah s každým. Napriek všetkému, mám jeden problém…“

Aký?
„Som nervóznejší ako som býval. Neviem si to vysvetliť. Asi je to tým, že mi na všetkom záleží. Dostal som štyri žlté karty za nič, za reči (úsmev).“

Premenil si sa na veľkého bojovníka, ktorý je ochotný pre mužstvo nechať na ihrisku všetko. Cítiš to podobne?
„Takto nejako by som to definoval. Vieš, čo je zaujímavé? Keď som bol v Grécku, nič z tohto som v sebe nemal a nerobil to. Tam som bol obyčajný chalan, ktorý nikdy nepracoval navyše. Po príchode na Slovensko som sa začal učiť pracovať v naozajstnom futbale. Videl som, čo musím robiť, aby som bol lepší. Pred príchodom do ViOn-u mi agent povedal, že ak chcem uspieť, musím sa držať troch vecí.“

Aké sú tie tri veci?
„Je potrebné, aby som bol v každom tréningu nie stopercentný, ale tisícpercentný. Musím deň čo deň tvrdo pracovať a nezabúdať na prácu navyše. Dodnes si pamätám na svoj debut v Michalovciach. Bolo to dvadsať minút, ale cítil som, ako keby mám v nohách sto minút. Extrém. Teraz je pre mňa všetko jednoduchšie. Tvrdou a postupnou prácou zlepšujem svoju výdrž a celkovú výkonnosť.“

Znieš veľmi rozumne, motivovane a hlavne odhodlane. Bol si k tomu vedený doma?
„Brat je futbalista. Mentalitu mi zmenili dvaja ľudia – agent a priateľka. Mám obrovské šťastie. Je veľa žien, ktoré sa chcú baviť, užívať si život, navštevovať kaviarne, nákupné centrá či bary. Moja? Keď sa jej po dvoch tréningoch spýtam, či nechce ísť na kávu, okamžite ma stopne, aby som regeneroval a oddychoval. Často tak hrávam League of Legends, spím alebo si spolu pozrieme niečo dobré na Netflixe.“

Aký typ filmov/seriálov vyhľadávaš?
„Videl som toho naozaj veľa. The Blacklist, Peaky Blinders, Prison Break, Breaking Bad, Narcos… Počas svojho prvého mesiaca na Slovensku som pozrel všetci časti The Blacklist, ktorý má deväť sérií a jedna cez dvadsať častí. Radšej využijem čas a pozriem si niečo zmysluplné. Cítim, že vďaka ViOn-u sa môžem posunúť vyššie. Od začiatku, keď niečo potrebujem, mi je každý nápomocný. Je to tu skvelé.“

Pomáha ti k tomu aj dôvera od trénera?
„A ešte ako. Tréner Benkovský je mi ako druhý otec. Želám si, aby som mu všetko, čo pre mňa robí, mohol v budúcnosti vrátiť a pomohol mu. V minulej sezóne som nie vždy podával optimálne výkony. Napriek tomu mi dôveroval a dával šancu znova a znova. Mať takúto dôveru je najdôležitejšie. Verí mi, za čo som vďačný. Stále som mladý. V 19 rokoch som pôsobil v prvom tíme Volosu. Síce som nastúpil do šiestich alebo siedmich stretnutí, ale v nich o nič nešlo. Nemali náboj, emóciu, intenzitu. Klub bol zachránený. Reálne zápasy hrám každý víkend tu.“

Aká je Fortuna liga v porovnaní s gréckou?
„Veľmi dobrá. Fyzicky náročná. Každý behá, bojuje. V tomto je najväčší rozdiel. V Grécku chcú hrať všetci futbal. Od nejakej 65. minúty nespraví nikto šprint navyše. V našej lige? Aj keď niekto prehráva 0:4, bojuje a pracuje do posledného hvizdu. Znepríjemňuje vám život. Ani milimeter priestoru nedá zadarmo. V Grécku, keď prehrávate o štyri góly, je po zápase.“

V minulom roku to bola skvelá jazda zakončená historicky najúspešnejšou sezónou. Tento rok je to iné. Prečo?
„Bol to skvelý rok. Všetko išlo ako malo. V lete sme zmenili veľa vecí, čo sa odrazilo na našich výkonoch v úvode sezóny. Taký je futbal. V Senici sme sa prebrali v správnom čase. Keď budeme naďalej podávať takéto výkony, všetko sa môže zmeniť k lepšiemu.“

Ako dôležité bolo, že sa mužstvu podarilo zlomiť negatívnu sériu a vôbec premiérovo uspieť na pôde súpera?
„Veľmi! Ani sa nemusíme o tom baviť. V prípade, že by sme nevyhrali, určite by sa niečo zmenilo, zlomilo. Z tohto pohľadu je dôležité, že sme to zvládli. Po víťazstve sa uvoľnila atmosféra. Kabína je šťastnejšia. Pracujeme lepšie, ľahšie. Musíme to udržať. Najbližšie nás čaká doma Trnava. Som si istý, že máme silu na to, aby sme proti ním dosiahli dobrý výsledok.“

O troch bodoch rozhodol gól z tvojej kopačky, ktorý bude určite ašpirovať o najkrajší zásah mesiaca. Padol ti kameň zo srdca, keď strela zapadla do siete?
„Priznám sa, že to bol môj najkrajší gól v doterajšej kariére. Aj najdôležitejší. Bežala 84. minúta. Prebral som si prihrávku a hovorím si, že teraz alebo nikdy. Vystrelil som a vyšlo to (úsmev). Nebol to kameň, ale obrovský balvan. Prvých desať zápasov som sa nevedel gólovo presadiť. Mal som jednu asistenciu. Kládol som na seba veľký tlak. Podarilo sa mi skórovať proti Seredi a teraz so Senicou. Dodal som si potrebné sebavedomie a trochu sa uvoľnil.“

V porovnaní s minulým rokom bodovo neexploduješ. Čím to je?
„Neviem si to vysvetliť. Na ihrisku sa cítim dobre. Hlavne v tých prvých kolách, v ktorých som to nevedel zlomiť a zahadzoval som šance. Tvrdo som pracoval a aj pracujem. Po každom tréningu si dávam navyše behy či streľbu v rámci zakončenia. Urobím všetko preto, aby som na konci sezóny mal na konte 10 gólov a aspoň 7 asistencií. Nebol by som proti ani pri opačnej kombinácii. Cítim veľkú sebadôveru a motiváciu.“

Cítiš sa ako líder?
„Áno, cítim. Z môjho pohľadu je to fajn. Mám 21 rokov. Musím sa ukazovať v pozitívnom svetle a najmä sa nebáť brať na seba zodpovednosť v kľúčových momentoch.“

Pre tvoj štýl a oddanosť farbám ViOn-u si ťa obľúbili i fanúšikovia. Vnímaš to?
„Samozrejme. Vždy je skvelé, keď sú za vami vlastní fanúšikovia. Vďaka ich energii a podpore dokážete často zo zlého zápasu urobiť dobrý. Osobne ich energiu cítim. Som ten typ, ktorý potrebuje v každej minúte počuť ich reakcie na šance, prihrávky… Vnímam všetko. Ďakujem im za to.“

Po 14. kole si na druhom mieste medzi najlepšími talentami Fortuna ligy. Zachytil si túto štatistiku?
„Všímam si tieto veci. Mojim cieľom je byť prvý. Vo všetkom chcem byť na prvom mieste. Nemám rád druhé miesta. Neznášam prehry. Prvý je Kadák. Výborný mladý hráč. Nastrieľal sedem gólov, čo je skvelé číslo. Trenčín disponuje zaujímavým tímom. Hrajú dobrý futbal a dosahujú pozitívne výsledky.“

Ako si už povedal, máš iba 21 rokov. Prezradíš nám svoje ciele?
„Každý, kto hrá futbal, sa chce posúvať iba vyššie. Krok po kroku do lepších a silnejších mužstiev v zahraničí. Teraz som vo ViOn-e. Je to výborný klub s veľmi dobrými podmienkami pre rozvoj hráčov. Mojim najväčším snom je hrať La Ligu. Keď som mal šesť rokov, sledoval som Messiho. Povedal som si, že raz budem hrať v jednej lige s ním. Už mi to asi nevyjde, keďže odišiel do Francúzska (smiech).“

Rovnako ako Messi, aj ty posielaš svoje góly do neba. Komu?
„Riadim sa heslom, že všetko je tak, ako má byť. Jednoducho Božia vôľa. Som tak nastavený. Keď strelím gól, pozriem sa do neba a cez Boha ho venujem na diaľku svojej sestre, ktorá bojuje s Downovým syndrómom. Navzájom si chýbame, keďže nie som často doma. Druhou osobou, na ktorú myslím, je moja babička. Žila s nami. Zomrela, keď som mal 16 rokov. Za všetku jej pomoc na ňu po góloch myslím.“

O to silnejšie puto je medzi tebou a rodinou?
„Sme veľmi súdržní. Držíme pokope. Sestra, napriek všetkému, chodí sama von. Ide na kávu. Snaží sa fungovať. Máme šťastie, že Skydra je malé mesto. Každý pozná každého. Všetci sa o ňu starajú. Hrám futbal, ale doma je populárnejšia ona ako ja (smiech). Má 32 rokov. Aj preto nosím na drese číslo 89, je to jej rok narodenia. Nikdy ho nezmením.“

Koľko máš súrodencov?
„Dvoch bratov a sestru. Sme štyria. V rodine som najmladší. Najstarší brat má 35 rokov. Založil si rodinu. Vychováva syna. Mária je stredná a tretí brat hrá futbal v tretej gréckej lige. Medzi nami je skvelý vzťah. Otec si s bratom otvorili bar, mamina pracuje v škôlke.“

Vráťme sa na záver ešte k futbalu. Kedy a kde si začal?
„Ako trojročný a do siedmich rokov som ho hral v mojom rodnom meste. Následne sme hrali jeden priateľský zápas proti PAOK-u. Prehrali sme 6:8, ale všetkých šesť gólov som dal ja. Predstavitelia klubu prišli okamžite za mnou a zavolali ma do ich akadémie. Najprv som vôbec nechcel, ale otec bol rozumnejší. Videl potenciál a cítil šancu. Presvedčil ma, aby sme to skúsili. Pôsobil som tam do sedemnástich rokov. Po prvej sezóne medzi sedemnásťročnými som odišiel do Verie. Tím prestal existovať. Presunul som sa do Panetolikosu, kde som spoznal svoju priateľku. Po roku ma vyhodili. V tej chvíli som stratil všetku chuť a motiváciu hrať futbal. Doma som oznámil, že vo svojej kariére nebudem pokračovať. Asi po dvoch mesiacoch ma brat donútil ísť trénovať s jeho klubom. Hral tam dobrý kamarát, ktorý mi vybavil angažmán v staršom doraste Iraklisu. V tridsiatich zápasoch som nastrieľal devätnásť gólov a pridal nejakých 12 asistencií. Postúpili sme do najvyššej ligy a mňa si vybral Volos. Neviem, či to bola dobrá voľba, ale niekedy je to tak, že tie nesprávne rozhodnutia vám koniec koncov prinesú správne veci.“

Jednou z nich je pôsobenie vo ViOn-e?
„Presne tak. Som tu veľmi šťastný.“