post

David Hrnčár: „Kde je málo úsmevu, tam je málo úspechu“

Pri Žitave pôsobí rok. V systéme trénera Benkovského sa DAVID HRNČÁR našiel a futbal si užíva naplno. Svedčia o tom i jeho zlepšené štatistiky, ktorými pomáha mužstvu. Spolu s Filipom Balajom kraľuje klubovým strelcom. V kabíne je obľúbený a svojim humorom baví všetkých. Šikovný krídelník v rozsiahlom rozhovore prezrádza čo to viac o sebe, porovnávaní s otcom, neobišiel ani svoje špeciálne gólové oslavy či angažmán vo ViOn-e.

Otec Norbert, ktorý aktuálne vedie z pozície hlavného trénera trnavský Spartak, má za sebou bohatú kariéru. Synovia svojich slávnych potomkov to mávajú v kariére náročnejšie, keďže sú neustále porovnávaní. „S porovnávaním nemám absolútne žiadny problém. Keď ma niekto porovnáva, iba ma posúva ďalej, pretože chcem byť lepší ako môj otec,“ hovorí sebavedomo v úvode nášho rozhovoru David a pokračuje. „Nemyslím si ale, že by som to mal nejako ťažšie. Aspoň to tak nevnímam. Vždy som sa sústredil iba sám na seba a okolité reči som nevnímal. Nikdy som otca nežiadal o to, aby mi, nedajbože, niečo protekčne vybavil. Túžim sa presadiť sám.“

S kapitánskou páskou doviedol otec v roku 1999 bratislavský Slovan k double. Snívaš o niečom podobnom?
„(Úsmev). Veru, otec prežil v Slovane krásne roky. Určite snívam o tom, že by som raz dosiahol niečo podobné ako on. Bol by to naozaj krásny príbeh. Na druhej strane, keď sme pri Slovane, presadiť sa v jeho kádri je momentálne nesmierne náročné. Všetci vieme, akú majú politiku. Presadzujú viac zahraničných hráčov než odchovancov. Nemám proti tomu nič, je to ich cesta. Bol by som veľmi rád, keby som si mohol niekedy zahrať za Slovan.“

V minulom ročníku si mal s mužstvom na dosah finále Slovnaft Cup-u. Ideš teda krok po kroku za svojim cieľom a v tejto sezóne by z toho mohlo byť vytúžené finále?
„Minulý rok sme skončili v semifinále práve na kopačkách hráčov Slovanu Bratislava. Finále sme si tak nemohli zahrať. Bolo by ale úžasné, ak by sa nám podarilo tento rok opäť dosiahnuť miesto medzi štyrmi najlepšími, no tentoraz s víťazným koncom pre nás. Zahrali by sme si finále a pokúsili sa získať cennú trofej pre Zlaté Moravce. Veľmi si to prajem. Všetci budeme tvrdo pracovať, aby sme to dosiahli.“

Otec ťa v mladosti netlačil silou mocou k futbalu?
„Nie, vôbec. V prípade, že si vyberiem nejaký iný šport, otec i rodina by ma plne podporovali. Futbal som mal od narodenia v krvi, rozhodovanie ťažké nebolo. Som za to veľmi rád.“

V čom ti najviac pomáha?
„Úplne vo všetkom. Voláme si spolu každý deň a rozoberáme tréningy – čo sme robili, ako som sa cítil a či som dobre zregeneroval. Samozrejme, keď prídem domov, pozeráme zostrihy zápasov a rozoberáme jednotlivé situácie. Radí mi, kde sa môžem zlepšiť alebo ako riešiť danú situáciu lepšie. Teším sa z toho. Posúva ma to dopredu a aj vďaka nemu môže byť deň čo deň lepší.“

Spoločne sa na ligových trávnikoch stretávate ako súperi. Ako to vnímaš?
„Mám radosť, keď sa stretneme na ihrisku. Ide o takú našu malú, rodinnú konfrontáciu. Neberiem to nijako špecificky. Vnímam to tak, že otec je tréner a ja som hráč. Každý si musíme odviesť svoju prácu na 100 %. Na trávniku sme súperi, ale keď sa stretneme doma pri jednom stole, či prehrá jeden alebo druhý, nemáme s tým žiadny problém. Nikto sa na nikoho nehnevá, pretože rodina je rodina a futbal je futbal. Sú to dve rozdielne veci.“

V jednom rozhovore si prezradil, že vedieš štatistiku stretnutí proti tvojmu otcovi. Aktuálne vyhrávaš?
„Nie som si teraz celkom istý, ale mám pocit, že je to remíza 2:2. Snáď pri najbližšej konfrontácii vyhráme, aby som opäť proti nemu viedol (smiech).“

Vyššie si spomenul, že si chceš raz zahrať v drese Slovana. Dva roky dozadu sa ti to podarilo, aj keď iba na päť minút. Veľký priestor si dostal v nižších súťažiach. Bolo to pre teba dôležité?
„Žiaľ, za hlavné mužstvo to je len tých päť minút. Pravidelne som naskakoval v juniorke. Neskôr som zvolil hosťovanie v FK Pohronie, ktoré v tom čase hralo druhú ligu. Podarilo sa mi presadiť a nastupovať v základnej zostave. V mojom rozvoji mi to veľmi pomohlo. S odstupom času hodnotím kladne, že som z tretej ligy nešiel do prvej, ale postupne a zahral si tiež druhú súťaž.“

S Pohroním si zaknihoval historicky postup do Fortuna ligy a v jeho drese hral ďalší polrok. Vnímaš to ako zlomový moment v kariére?
„Jednoznačne. Angažmán v Pohroní bol naozaj pre moju kariéru dôležitý. Prežil som tam pekné obdobie. Vyhrali sme druhú ligu. Cítil som, že mám šancu zahrať si konečne najvyššiu súťaž. Končilo sa mi hosťovanie, no vedenie prejavilo o moje služby záujem. Okamžite som súhlasil. V konečnom zúčtovaní sa mi to oplatilo. Pravidelne som hral prvú ligu a vďaka tomu dnes môžem byť v Zlatých Moravciach.“

Pri Žitave pôsobíš už rok. Spravil si dobrý krok?
„A ešte aký! Dôležitý. Moravce sú v lige vážnym klubom. V kabíne je veľa skúsených hráčov, od ktorých sa môžem učiť. Je to veľmi dobré mužstvo pre mladých futbalistov, ktorí dostanú šancu hrávať, rovnako ako ja. Klub disponuje výbornými podmienkami pre rozvoj. Verím, že sa z Moraviec môžem dostať ešte ďalej.“

Ako za trénera Praženicu, aj pod vedením kormidelníka Benkovského patríš k najvyťaženejším hráčom na ihrisku. Si za to rád?
„Som za to nesmierne vďačný, že mi tréner dôveruje. Teším sa, že dostávam na trávniku takú veľkú porciu minút. Vždy tam chcem nechať sto percent a odvďačiť sa tak trénerovi i celému mužstvu, že tu môžem hrať.“  

Čo sa zmenilo príchodom trénera Benkovského?
„Myslím, že sa zmenila mentalita celého tímu. Na druhej strane, nemal som problém ani s trénerom Praženicom. Mali sme výborný vzťah, taktiež nemám problém ani s trénerom Benkovským. Máme medzi sebou výborné vzťahy. Dôveruje mi, čo si nesmierne vážim. Predovšetkým zmenil hru. Chceme hrať viac futbal, kombinačne i na rýchle protiútoky. Má svoju filozofiu, ktorú chce s nami uplatniť a my mu veríme, že to bude fungovať.“

V jeho systéme si mimoriadne efektívny. Na konte máš tri góly. Spolu s Filipom Balajom kraľujete klubovým strelcom a k tomu si pridal tri asistencie. Čo alebo kto je za tvojou zlepšenou formou?
„Sám neviem povedať, čo je za tým. Vo futbale sme neustále pod tlakom, napriek tomu sa cítim uvoľnený. Užívam si každý jeden tréning a teším sa na všetky zápasy. Najradšej by som hral sobota – streda – sobota. Som pozitívne naladený. Moju pozitívnu náladu sa snažím prenášať na ihrisko. Cítim sa tam výborne a som veľmi rád, že som efektívny.“

V tvojom podaní sme videli gólovú oslavu a la Mbappe a naposledy aj Haalanda. Na koho sa môžeme tešiť najbližšie?
„(Smiech). Na to teraz neodpoviem, pretože mi to vždy napadne spontánne po góle. Oslavovať ale môžem vtedy, keď dám nejaký gól. Keď sa mi podarí skórovať, o čo sa, mimochodom, budem veľmi snažiť, určite to bude niečo zaujímavé.“

Máš futbalový vzor, ktorý ťa nejakým spôsobom ovplyvňuje?
„Mojim vzorom je otec. Ak by som mal povedať meno svetového hráča, ktorý sa mi páči alebo ho sledujem, je to Trent Alexander-Arnold z Liverpool FC. Ľudia si asi všimli, že rád centrujem. Snažím sa to robiť čo najviac, podobne ako Trent. Veľakrát to na alebo po tréningu trénujem.“

V doterajšom priebehu sezóny ste v deviatich kolách nazbierali deväť bodov. Prevláda v kabíne spokojnosť?
„Neprevláda žiadna spokojnosť. Myslím si, že sme si zaslúžili oveľa viac bodov. Niektoré stretnutia sme si prehrali alebo remizovali v samom závere, čo je veľká škoda. Verím, že v ďalších kolách to bude už iba lepšie a duely budeme vyhrávať. K tomuto ďalej ani nemám čo povedať, musíme to ukázať na ihrisku. Som si istý, že máme kvalitné mužstvo na to, aby sme súboje vyhrávali a v tabuľke stáli vyššie.“

Prehry, resp. straty bodov v posledných minútach bolia o čosi viac. Nezrazili vás na kolená a nezobrali z motivácie?
„Nemyslím si. Motiváciu máme vždy. Musíme ju mať v každom kole. Každý jeden hráč by sa mal vedieť namotivovať. Ak to tak nie je, nemôžete nastúpiť. Je jedno či vyhráte päť zápasov alebo päť prehráte. Vždy musíte ísť nastavení na 100 % s cieľom odovzdať maximum a získať tri body.“

Nedarí sa vám najmä na súperových ihriskách. Čím to je, podľa teba?
„Ťažko povedať. Nemyslím si, že by to bola vina trénera, v nepripravenosti alebo pod. Je to skôr o nás. Mám pocit, akoby sme vonku hrali s trochu väčším rešpektom než doma. V ďalších dueloch musíme zabrať, predviesť hru, ktorú hráme aj na svojom trávniku. Následne určite neodídeme bodovo naprázdno.“

Hovorí sa, že vo futbale je jedným z najdôležitejších faktorov kolektív. Aký si našiel v Moravciach?
„Kolektív v Zlatých Moravciach je úžasný. Sme tu skvelá partia, aj s celým realizačným tímom. Nie sú tu žiadne skupinky. Mladí sa bavia so staršími a opačne. V tomto smere tu nie je žiadny problém. Takýto kolektív som vo svojej kariére ešte nezažil. Ani nemám čo viac k tomu povedať. Jednoducho super (úsmev).

S kým si v kabíne a mimo nej najviac rozumieš?
„Rozumiem si s viacerými chalanmi, no najviac asi s Martinom Kovaľom. Sme spolu takmer celý deň. Obaja bývame v Bratislave, takže chodíme spolu domov a stretávame sa i v meste. Veľmi rád si však zažartujem aj so staršími hráčmi ako sú kapitán Ďubek, Peťo Orávik či Joži Menich. Nemám problém s nikým. Som rád, že môžem byť súčasťou takejto kabíny. Nie všade to funguje tak, ako tu.“

V útrobách štadióna ťa bez tvojho povestného širokého úsmevu na tvári nevidno. Patríš k tým, ktorí si život užívajú naplno a s nadhľadom?
„Presne tak. Som usmievavý typ človeka. Myslím veľmi pozitívne a nechcem vnímať negatíva. Keď sa nejaké vyskytnú, z každého sa snažím spraviť pozitívum. Som zástanca toho, že život, ale aj futbal si treba užívať najviac ako sa dá. Vyťažiť z toho všetkého maximum, pretože futbalový život je krátky. Samozrejme, keď je zábava, tak sa zabávame, ale keď prídeme na tréning alebo zápas, sme na sto percent koncentrovaní. Vtedy ide každá sranda bokom.“

Takže ťa nerozhádzala ani aktuálna situácia s pandémiou COVID-19, ktorá je okolo nás?
„Práveže túto situáciu beriem vážne. Na prvom mieste je zdravie ľudí. Naozaj to bola veľká škoda najmä vtedy, keď sme nemohli trénovať a ani hrať. Museli sme byť iba doma a čakať. Nebolo to jednoduché. Snažil som sa trénovať čo najviac. Musíme veriť, že nič podobné nenastane a všetko sa bude iba zlepšovať. Je potrebné, aby sme boli zodpovední voči sebe a ostatným.“

Akým motto sa v živote riadiš?
„Veľmi jednoduchým: Kde je málo úsmevu, tam je málo úspechu.“

Stále máš iba 22 rokov. Čo by si chcel v živote ešte dosiahnuť?
„Pracujem na sebe, aby som sa v kariére niekam mohol posunúť. Konkrétne vytýčené ciele nemám – čo sa týka klubu alebo ligy. Chcem sa dostať čo najvyššie ako budem môcť. Verí mi celá rodina, rovnako si verím aj ja, že to dokážem. Keby som mal byť predsa len konkrétny, rád by som prežil minimálne tak úspešnú kariéru ako môj otec.“